Tradičný odev

Základnou odevnou súčiastkou ženského odevu je „rubáč“. Šil sa z konopného plátna, po I. sv. vojne už aj bavlneného plátna a bol dvojdielny. Vrchný zahaľoval prsia a driek, spodný siahal od pása do polovice kolien. Upevňoval sa na dve tenké ramienka. Rubášová sukňa bola v predu hladká a v zadu jemne nariasená. Rubáš sa nosil ako najspodnejší odev počas pracovných aj sviatočných dní. Na rubáš sa obliekali „rukávce“. Šili sa z kupovaných látok (z tenkého ľanového, či bavlneného plátna) a sviatočné z mušelínu. Rukávy siahali po lakte a na konci sa zväzovali šnúrkou. V predu sa zapínali na gombíky, alebo háčiky. Okolo krku boli mierne nazbierané.

Na rukávce sa obliekal „pruclek“. Bol to vlastne živôtik. Pracovný sa sa zapínal na gombíky a sviatočný tak, že sa gombíky, či háčiky po oboch stranách prucleku omovátali šnúrkou (stužkou), ktorá sa postupne sťahovala od spodu nahor a na konci sa zaviazala. Bol veľmi priliehavý a obľúbenými materiálmi na jeho vyhotovenie boli kartún, brokát, bakoň alebo kašmír. Sviatočné živôtiky boli bohato zdobené výšivkou, alebo častejšie sa zdobili našitými drobnými zrkadielkami a korálkami. Hlavne v chladnejšom počasí, alebo u straších vydatých ženách, sa na spodné rukávce obliekala „komótka“, ktorá bola úzka s dlhými rukávmi. Zapínala sa vpredu na gombíky, zdobená bola látkovými čipkami „chodníčkami“ a lemovali zapínanie aj vo viacerých radoch. Rukávy boli na konci tiež olemované čipkami, alebo stužkami. Na prsiach boli niekedy zdobené výšivkou. Obdobou komótky bola „kabaňa“, či „špenzr“, ktorá sa nosila v zime a bola vyhotovená z hrubšej látky (zamat, plyš).

Na chrbte bola zdobená „šoškama“ (zvlnenou látkou) a nosili ju vydaté ženy. Špenzr bol na chrbte zdobený nariasenou látkou (harmonikou) a nosili ho väčšinou nevesty. Ženy si v zime na komótky obliekami vlniak. Poskladaný do trojuholníka sa nosil prehodený na ramenách a vpredu bol zapnutý, či uviazaný.Na spodnú časť rubáča sa obliekalo viacero sukní. Najspodnejšie sa nazývali „kasanice“. Na ne sa obleikali „škrobenice“. Boli to plátené sukne, napredu rovné, nazadu bohato riasené a silno naškrobené. Obliekali 3 – 4 na seba. Na škrobenice sa obliekala vrchná sukňa nazývaná podľa materiálu z ktorého bola vyrobená (na sviatok brokátová). Všedný odev sa nosil bez škrobeníc, len s neškrobenou jednou spodnou sukňou. Na vrchnú sukňu sa obliekala zástera – „fjertoch“. Bola mierne nariasená, v spodnej tretine a niekedy aj v rohoch bohato vyšívaná. Väčšinou bola čierna, či modrá. Vo sviatok sa nosila bledšia a slobodné dievčatá a nevesty nosili biele, či smotanové. Doplnkami ženského odevu boli pantle, pantličky. Boli to stuhy (pôvodne vyšívané, neskôr maľované), široké 5 – 10 cm, niekedy ukončené strapcami. Uväzovali sa okolo pása (slobodné vpredu, vydaté vzdau). Stužky sa tiež uväzovali okolo rukávcov, ale boli užšie. Slobodné dievčatá nosili stuhu uviazanú na mašľu aj pod krkom.

Ďalším doplnkom bol angaláš. Kus plátna dlhý cca 50 cm, široký 15-20 cm, na ktorom boli našité husto nariasené stužky s prišitými korálikmi. Nosil sa vpredu uviazaný okolo krku. Pod angaláš sa uväzoval krágl. Nariasená čipka široká 25-30 cm. V súčasnosti sa tieto dva doplnky nosia zošité dohromady. Doplnkom sviatočného odevu vydatých žien bol strapčák. Biela hodvábna šatka s dlhými strapcami, ktorá sa nosila špeciálne poskladaná pod krkom a strapce viseli na hrudi. Znakom vydatej ženy bol tiež čepec. Zadná časť čepca (tylo) bola vyrobená z vyšívaného tylu, niekdy zdobeného korálikmi. Predná časť čepca, ktorá obopínala hlavu bola vyrobená z pruhu plátna š. cca 20 cm. Toto plátno bolo u sviatočných čepcov husto zdobené výšivkou, našitými korálikmi, či zrkadielkami. Čelo zdobila prišitá čipka z kovových nití a na ňu sa prišívala širšia paličkovaná čipka. V úrovniach uší bol čepiec ukončený zdobenou stužkou, ktorá voľne visela približne 1 m vpredu na oblečení. Vzadu sa čepiec sťahoval šnúrkou a uväzoval na tyle.
Špeciálnou pokrývkou hlavy bol svadobný čepiec, nazývaný vjenec. Zhotovený bol zo zelených halúzok myrty, doplnený drobnými kvietkami (neskôr umelými, či plátenými). Uväzoval sa okolo hlavy, na temene sa stuhy zviazali a nechali voľne visieť asi 1 m. Na čepiec sa uväzoval ručník, od konca 19. storočia sa ručníky nosili samotné bez čepcov. Plátený ručník sa nazýval pastik, hodvábný volali voštichl, vyšívaný zasa tirangl, tilangl. Zaujímavým ručníkom slobodných dievčat bol azendr. Červený, trochu rozmernejší ručník s potlačou , ktorý sa uväzoval špeciálnym spôsobom vzadu na temene hlavy.

Základným materiálom mužského odevu bolo konopné plátno. Muži nosili na pracovný deň široké konopné gate traslavice. Obliekali ich na nahé telo, sťahovali sa v páse na šnúrku. Traslavice siahali na členky a boli na spodu ostrapené. Na nedele a na sviatky sa nosili čierne súkenné nohavice, ktoré siahali po členky a zastrkávali sa do čižiem. Mladí chlapci nosili i bledomodré súkenné nohavice. Na vrchnú časť tela si muži obliekali pôvodne konopnú neskôr bavlnenú košeľu. Nebola zdobená výšivkou, len rukávy boli ostrapkané. Sviatočné košele boli na rukávoch vyšívané. Na košeľu sa obliekala vesta pruclek. Bola otvorená vpredu a zapínala sa na dva gombíy. Pod krkom a na hrudi. Ostatné gombíky sa nezapínali. Na chráte bola vesta zdobená kovovou stužkou, výšivkou, popr. našitými korálikmi, či zrkadielkami. Na hruď sa pripínala stužka pantla. Širšia stuha zdobená výšivkou, či maľovaná, sa pripínala z jednej strany hrude na druhú, pričom koniec sa nechal voľne visieť a siahal až ku kolenám. Pod krk si mui uväzovali mašľu, zdobenú vyšívaním (ovsovaním), por. maľovanú a strapčák. Kosoštvorcová šatka s dlhými strpcami, ktoré po uvázaní siahali až po pás. Pod krkom sa uvúzoval na suk. V prednej časti nohavíc sa pri sviatočnom odeve nosila zstrčená objemnejšia vreckovka, bohato vyšívaná. Ako vrchný odev muži nosili kabáty, trojštvrťové súkenné haleny, kožušinové vesty, ale aj dlhé kožuchy. Na hlave muži nosili malé klobúky s úzkou strieškou. v zime nosili starší muži kožužinové baranice.Muži i ženy chodili v lete bosí, alebo nosili kožené pantofle. V zime a na sviatok nosili čierne kožené čižmy s pevnou tvrdou sárou na opätku.

Ešte aj dnes môžeme v obci stretnúť staršie ženy, ktoré chodia oblečené v tradičnom odeve. Hovoríme tomu, že „choďá v sukňách“. Odev obce reprezentujú i bábiky v tradičnom kroji, ktoré sú vernými kópiami krojov pre dospelých. Okrem toho sa veľa odevných súčiastok zachovalo v komódoch a skriniach ako pozostatky zašlej slávy močidlianskeho a popudinského kroja, ktoré čakajú na to, aby boli znovu objavené.